Z ulice pouličným spisovateľom – Peter Sorát

Petra Soráta sme kontaktovali pri príprave festivalu Mičurin žije!, pretože nás oslovil jeho zaujímavý, obohacujúci, životný príbeh. Chceli sme mu dať priestor, aby ľuďom sprostredkoval jeho knihy, do ktorých vpísal všetky svoje úsmevné, i náročnejšie zážitky, svoju neprenosnú skúsenosť z ulice, i mimo nej.

Keďže život je dynamický a plný zmien, festival sa kvôli pandemickým opatreniam zrušil a nám našťastie ostal online priestor pre šírenie zmysluplných príbehov jedinečných ľudí, ktorým Peter Sorát bezpochyby je. Pomohol nám aj s úvodným predstavením, ktoré zobral do svojich rúk, a teda nezaprel v sebe spisovateľa.

“Volám sa Peter Sorát a som pouličný spisovateľ. Vydal som vlastným nákladom tri knihy. Tá posledná je aj v angličtine. Mám rád osobný predaj, preto ich nekúpite v žiadnom kníhkupectve.

Myslím, že sme sa nenarodili do bezstarostného sveta. Každý deň bojujeme o prežitie, snažíme sa každý ísť svojim vlastným smerom za svojimi snami a niekedy ani netušíme, kam kráčame. Kto hľadá svoju originálnu cestu, často sa stratí, alebo dostane do slepej uličky. Stalo sa to aj mne.

Urobil som v minulosti veľa chýb a žil katastrofálnym spôsobom života. Bol som niekoľko rokov gamblerom. To spôsobilo totálny rozvrat mojej existencie. Šiel som veľmi zlým
smerom a narazil v plnej rýchlosti do steny, ktorá uzatvárala moju slepú uličku. Až som skončil ako bezdomovec na ulici. Písal sa rok 2003.

S odstupom času to všetko hodnotím ako záchranu môjho života. Nič lepšie sa mi vtedy nemohlo stať. Možno sa to zdá paradoxné, ale až na ulici som začal akoby odznova žiť. Postupne som menil svoje myslenie a z toho pramenili aj moje činy. Skoncoval som navždy s hraním rulety a do mojej temnoty začali svietiť opäť prvé lúče svetla.

Tentokrát som všetko „vsadil“ na to správne – na svoje tvorivé schopnosti. Začal som písať, a ako bezdomovec vydávať svoj samizdatový časopis, ktorý som predával na ulici. To bol základ mojej novej existencie.

Neskôr som na počítači – v čitárni Ústrednej knižnice SAV na Klemensovej ulici – napísal svoju prvú knihu. A tým som naštartoval svoj nový život, ktorý ma baví doteraz. Bývam v prenajatej izbe, a to mi stačí k spokojnosti. Stal som sa vydavateľom vlastných kníh a aj ich predavačom.

Moja skúsenosť a poznanie teda je, že človek sa nemá báť utrpenia alebo nejakých tráum. Kto sa nevzdá, napriek slabosti sa snaží vstať a znova vykročiť, ten to dokáže. Keď zmeníme myslenie, zmeníme následne svoje činy, a tým zmeníme seba aj všetko, čo nás tvorí. Potom sa zlé a bolestivé skúsenosti nestávajú traumami, ktoré nás paralyzujú, ale požehnaním a dobrým životným poznaním. Stávajú sa našou silou.”

Aké hodnoty Vám v živote pomohli, a aké Vám v tých ťažších situáciách naopak chýbali?

Neviem, či sa jedná o hodnoty, skôr by som to nazval postojom k životu. Ten si musí ale vytvárať každý podľa seba. U mňa je to určitá snaha po akejsi osobnostnej celistvosti, aby som bol psychicky a fyzicky odolný voči akýmkoľvek problémom, kým sa dá. Aby som sa vyhýbal negativite voči samému sebe aj okoliu. Niekedy sa mi to darí, a vtedy je dobre.

Ale ťažké situácie sú často o prekonávaní a posúvaní vlastných limitov. Neviem, čo k tomu povedať. Beriem život ako ide, skúmam ho, pozorujem, reagujem. V posledných rokoch sa snažím o pomalšie tempo. Kedysi som žil divoko, emočne naplno, teraz sa snažím tieto vlastnosti v sebe uzemňovať, pretože sa chcem ešte dožiť ďalších dní 🙂

Našiel ste na ulici zmysel, stretli “Boha”. Kde to “stretnutie“ bolo a čo vám povedal?

Na ulici som v prvom rade stretol samého seba. Čo sa týka zmyslu, skôr by som povedal, že som ho nenašiel, ale že som si ho vytvoril. Každý by sa mal snažiť aktívne vytvárať svoj vlastný zmysel života každý deň. O Bohu neviem nič, mám pred týmto pokoru. Skôr by som „To“, čo nás presahuje, nazval Život s veľkým “Ž”, ale to sú len slová, ktoré sú asi zbytočné, pretože takýto zážitok sa žiadnymi slovami vypovedať nedá. Takéto silné stretnutie prebieha len vo vnútri, intuitívne. Skôr sa možno jedná o to, že tým „Bohom“ môžeme nazvať všetko, čo je pozitívne, čo nie je egoisticky zamerané samé na seba. Čo je plné lásky k druhým. Môže to byť aj to, keď niekto nájde opäť cestu k sebe samému. Keď človek prestane robiť, čo ho ničí, nájde silu a zmení sa. Začne žiť inak, pozitívne k sebe a okoliu. „Boh je Láska“, čítal som kedysi niekde a zdá sa mi, že to môže byť pravda. Ktovie.

Aká je Vaša najúsmevnejšia príhoda z ulice, keď ste boli človek bez domova?

Na takúto otázku nedokážem až tak jednoznačne odpovedať. Vtipné bolo napríklad to, že mi ľudia niekedy vôbec neverili, že som bezdomovec, pretože som sa spolu so svojimi najbližšími kamošmi z ulice o seba staral a maskoval svoje bezdomovectvo, ako sa len dalo.

Keď som predával Notabene, tak sa pri mne často zastavovali policajti, aby vykázali nejakú činnosť. Kontrolovali mi doklady a čakali, kým im kolega cez vysielačku neoznámi, že som hľadaná osoba, čo som samozrejme nikdy nebol.

Policajti boli väčšinou aj prekvapení, keď v mojom občianskom preukaze našli napísaný titul “Mgr.” Tak veľmi vyvaľovali svoje okále a niekedy si neodpustili aj otázku, prečo som na ulici, keď som vysokoškolsky vzdelaný.

“Nuž, som, a to je trestný čin?” Odpovedal som 🙂

Máte zaujímavú skúsenosť zo svojho detstva z Púchova, keď ste vnímali, ako priestor mesta definujú a formujú aj architektonické, historické budovy či prvky. Aj to, keď v meste absentujú. Prosím, povedzte k tomu viac.

Vždy sa narodíme do nejakého priestoru, kde vyrastáme. U mňa to bol Púchov, mestečko na Považí. Vyrastal som na Moravskej ulici. Založili ju exulanti z Čiech, ktorí museli opustiť svoju vlasť po Bitke na Bielej hore v roku 1620. Kráčal po nej aj dvakrát Ján Ámos Komenský, keď bol v Púchove na návšteve.

Okrem tejto ulice mal Púchov príjemné centrum so starými budovami. Bola tu veľká židovská synagóga, aj veľký kaštieľ, ktorý bol síce spustnutý, ale tým pádom vhodný na rekonštrukciu – veď všetko sa dá opraviť. Lenže niekto z vtedajších mocných rozhodol, že socialistickému stavebníctvu a bytovej výstavbe nebudú zaberať miesto staré budovy.

Tak som zažil na vlastné oči to, ako v polovici 80-tych rokov 20. storočia kompletne zbúrali celé centrum Púchova. Všetky budovy padli a postupne namiesto nich postavili paneláky. To je veľká škoda! Púchov mohol mať príjemné centrum mesta. V synagóge, aj v kaštieli sa mohli poriadať kultúrne podujatia. Už vtedy som vedel, že moje rodné mesto v budúcnosti nebude mojim domovským mestom, a že sa odtiaľ navždy odsťahujem.

Strávili ste ako človek bez domova na ulici a stále na nej trávite veľa času aj ako predajca svojich kníh. Bratislavu poznáte dobre aj z rôznych uhlov pohľadu. Ako vnímate priestor mesta, ulíc, verejných priestorov napríklad v súvislosti s mládežou? Pýtam sa aj preto, že Mičurin je jeden z inšpiratívnych, kreatívnych priestorov vhodný aj pre mládež a zmysluplné trávenie voľného času. Roky je ale prázdny.

Od malička som vedel, že Bratislava bude mestom, kde budem mať svoj domov. Chodil som sem odmalička za rodinou na prázdniny. Preto si pamätám všeličo zo starej Bratislavy. Napríklad Tuzex na Gorkého ulici, Mliečak na Hviezdoslavovom námestí, Lunapark, a iné. Každé mesto sa mení, a treba sa meniť s týmito zmenami.

Býval som počas posledných 30-tich rokov v rozličných častiach Bratislavy – v Petržalke, na Panenskej ulici, v Mlynskej doline, na Legionárskej ulici, v Rači, na Ostredkoch v Ružinove, a keď som bol už na ulici, naozaj som trávil čas na mnohých miestach.

Čo sa týka mládeže, tak neviem, ako je to teraz, pretože už žijem pokojný život. Kedysi sa mladí “zgrupovali” v centre Bratislavy na Obchodnej ulici a v jej okolí. Tlupy mladých sa tu tackali a často medzi sebou vyvolávali konflikty.

Ale poďme do pozitívnych vôd. Bratislava je geniálne situované mesto. Má rieku Dunaj aj lesy Malých Karpát. Za pár minút ste v tichej prírode, plnej rozličných zvierat. Okrem toho je Bratislava jedno z najzelenších veľkomiest na celej zemeguli. Kvalita života je tu vysoká, pretože všade, aj v Petržalke medzi panelákmi sú stromy a tráva. Množstvo mladých ľudí chodí do lesoparku behávať, na bicykel, alebo sa prejsť. Taktiež je tu veľa mladých rodín a rodičia chodia so svojimi ratolesťami von. Tie sa teda nemusia stále pozerať iba do displeja mobilov.

V centre máme vzácny zelený Horský park. Blízko je aj Mičurin, a tak držím vašej snahe palce, aby sa Vám ho podarilo zachrániť. V tejto časti mesta by to bolo určite najnavštevovanejšie miesto, kde by deti aj ich rodičia radi trávili svoj čas. A aj tí bez detí samozrejme.

Poznáte osobne Mičurin?

Čo sa týka Mičurinu, nikdy som tam nebol, iba často chodievam okolo. Zaregistroval som, že tam dole pri vchode cez leto sedáva človek, ktorý asi predáva lístky na kúpalisko. Bolo by dobré, ak by sa tam niečo rozbehlo, nielen pre deti, mládež, ale aj dospelých. Aby sa  oživila komunitne aj táto časť Bratislavy. Mne by sa tam páčili koncerty alebo aj občasné menšie trhy s remeslami, umením, alebo aj s dobrým jedlom, pivom a vínom. Ak by sa na Mičurine v budúcom roku uskutočnili nejaké podujatia počas jari, leta či jesene, veľmi rád prídem pozrieť.

Viem, že veľa čítate, dajte prosím nejaký zaujímavý tip na knihu – s akoukoľvek tematikou.

Dobrých kníh je toľko, že ich človek nemá šancu nikdy prečítať. Každý čitateľ má iný vkus a musí hľadať texty pre seba vhodné. Ja sa pravidelne vraciam k týmto knihám – zoznam je dlhý:

Svoje knihy si aj sám vydávate, ako sa to dá? Prosím, dajte nejaký tip, návod, čo treba robiť, aby sa človek – možno nejaký nádejný spisovateľ – vedel zorientovať a vydať si knihu sám.

Najprv je potrebné poriadne makať a napísať dobrý text. Je to drina. Kto to zažil vie, o čom hovorím. Potom, ak to chcete mať tip top a neovládate dobre pravopis, musíte dať niekomu opraviť chyby v texte. Následne si treba nájsť grafika, ktorý to celé upraví, čiže zalomí do formátu pre tlačiareň. Ak chcete mať v knihe ilustrácie, nájdete si niekoho, kto Vám ich nakreslí. V mojom prípade obrázky nemám, ale v dvoch mojich knihách sú fotografie. To znamená, že som si musel nájsť špičkovú fotografku, ktorú som našťastie našiel. No, a všetkých týchto ľudí som musel zaplatiť.

Ďalej je potrebné vyriešiť ISBN, čo je knižné číslo vydávané zadarmo Národnou knižnicou v Martine. Stačí vyplniť jeden formulár a poslať im ho. Oni o pár dní pošlú ISBN, ktoré má pridelené vaša kniha. No, a potom to všetko môžete emailom poslať do tlačiarne podľa vašich preferencií. Na konci tohto celého procesu sa človek rozhoduje, ako bude svoj produkt predávať. Môže sa dohodnúť s nejakým distribútorom, ktorý knihy rozvezie do kníhkupectiev. Ja som sa rozhodol, že si knihy budem predávať sám na ulici.

Vaše knihy majú výborné recenzie a čitatelia si ich veľmi pochvaľujú, ak by som si chcela kúpiť vašu knihu, čo pre to musím urobiť?

Mnohí ľudia ma poznajú z rozličných jarmokov, kde som v minulosti predával. Lenže  posledné dve sezóny boli takmer všetky zrušené. Takže som sa aj ja prispôsobil a presunul do virtuálneho sveta. Ponúkam ich cez rozličné FB skupiny. Moje knihy sa nedajú kúpiť v žiadnom kníhkupectve, kto ich chce, má jedinú možnosť, a to kontaktovať ma. Stačí mi napísať cez FB správu a v Bratislave knihu prinesiem osobne s venovaním, mimo Bratislavy pošlem poštou.

Čo by ste popriali ľuďom do týchto dní?

Želám im, aby boli zdraví a mali dobrú náladu, pretože toto potrebujeme všetci na  Slovensku. Aby mali radosť zo života, aby sa vzdelávali, vytvárali aktívne svoj životný príbeh, neboli agresívni. Želám im, aby boli hrdí a vážili si to, že všetci na Slovensku žijeme ešte v úžasnom životnom prostredí.

Pred súčasnou mladou generáciou stoja veľké výzvy, dramatické zhoršovanie životného prostredia, neistá budúcnosť. Bude to zaujímavé. Ich priestor, v ktorom sa budú pohybovať, sa bude dynamicky meniť a oni sa budú musieť prispôsobiť týmto zmenám. Ja im veľmi držím palce a verím, že sa im to podarí! 🙂