IVO PÁLENÍK ŽIJE SVOJ SEN S „HENDIKUPOM“

„ŽIJEM DYNAMICKY, BIJEM SA ZA PRAVDU A VECI, KTORÉ TREBA RIEŠIŤ, NENECHÁVAM TAK“

Ivo Páleník je človek s dobrým srdcom i s kompasom pevných hodnôt, ktoré mu pomáhajú na jeho ceste životom. Má rád humor, svoju rodinu a teší ho, keď vie pomôcť druhým ľuďom. Ivo je aj aktívny vozičkár, spíker, kreatívec, autor rôznorodých projektov a v neposlednom rade aktivista za bezbariérovosť a zdravotne znevýhodnených.

Projekt, ktorému sa naplno aktuálne venuje spolu s ďalšími dvomi zakladateľmi (Dia a Marek, pozn. redakcie) je www.hendikup.sk a za sebou nechal: www.parking4disabled, www.diverzity.sk, www.dobrovolnictvo.info, www.kamstatosom.eu, odborný asistent (politika)…a vlastne veľa iného.

Ivo Páleník sa nikdy nevzdáva, často sa usmieva a verí v lepšiu budúcnosť, na ktorú iba tak nečaká. On ju aktívne tvorí. 

Ivo, si aktívny vozíčkár, čo to o Tebe hovorí?

Niekto čaká, že človek na vozíku (krajšie povedané človek so zdravotným znevýhodnením) má len to svoje „trápenie“ a nič iné. Alebo že „inšpiráciou“ pre takéhoto človeka je iba to, že ráno vstane a pamätá si svoje meno. Pre lepšie pochopenie tejto veci si môžete vypočuť prednášku Stelly Young na TEDx.

Ani jedno však nie je pravda. Ja žijem veľmi podobný život ako mnohí iní – aj ako bežní ľudia. Ale na rozdiel od nich, musím brať do úvahy svoj zdravotný stav a bariéry s tým spojené. A ešte mať veľa, veľa a ozaj veľa trpezlivosti pri vysvetľovaní rôznych vecí bežným ľuďom, aj tým so zdravotným znevýhodnením (smiech).

Čo Ťa najviac v živote posilnilo, prípadne čo Ťa najviac formovalo, že si dnes tým, kým si?

Asi moja podstata. Síce som na vozíku – ale nie som statický. Žijem naozaj dynamicky. Veci, ktoré treba riešiť a posúvať, nenechávam len tak. Bijem sa za pravdu, vymýšľam, čo sa dá v živote zlepšovať i zjednodušovať. 

Keď som zistil veľkú životnú múdrosť, že pri princípe “dávania, odovzdávania” sa táto energia, snaha vráti mnohonásobne človeku späť, tak sa snažím žiť v súlade s týmito princípmi. V neposlednom rade sú v mojom živote dôležité aj pevne stanovené hodnoty, ktoré neopúšťam ani za cenu skomplikovania či znepríjemnenia situácie. Fakt nemám rád diletantstvo, egoizmus a nespravodlivosť. 

Ako môže Ivo – človek so zdravotným znevýhodnením – pomáhať ľuďom a spoločnosti, aby bola lepšou, empatickejšou, otvorenejšou či spravodlivejšou?

Asi svojou existenciou a pozitívnym príkladom. Netreba si to ale mýliť s inšpiráciou práve vďaka zdravotnému znevýhodneniu! 

Veľakrát si uvedomujem, akú nesiem zodpovednosť na svojich pleciach. Ako budem v istý moment konať, je pre mňa zaväzujúce. Napríklad veľakrát sa stávajú situácie v kontakte s rôznymi ľuďmi, kedy by bolo pre mňa jednoduchšie (aj s ohľadom na moje duševné zdravie)  reagovať živelne, tak ako to v danej chvíli cítim. Čo je ale pre mňa dôležitejšie a podstatnejšie je, aký zážitok, pocit, si ľudia odnesú zo stretnutia so mnou do svojho života. Dáva mi to naozaj zabrať, pretože nie som žiadny diplomat. Vnímam ale, že empatia, ľudskosť a rozvážnosť je niečo, čo zlepšuje vzťahy, naše bežné dni a aj život ako taký. A o to mi ide 🙂  

Aj Ivo má určite svoje ťažšie dni, náročnejšie chvíľky. Čo Ti pomáha dostať sa opäť „hore“ späť do pozitívnejších vôd?

Bezpochyby je to čas strávený s mojou rodinou, priateľmi a najnovšie aj s mojim maličkým synom. Najväčším zadosťučinením je pre mňa aj spätná väzba, že som niekomu pomohol, potešil. Že som niekoho niečím podporil. Že napríklad aj projekty, ktoré boli za tým účelom založené, uľahčujú a pomáhajú druhým. No, a v tých náročnejších chvíľach teda čerpám z týchto mojich “rezerv”. Spomeniem si, aký to má veľký význam, aj keď samozrejme nie vždy sa výsledky prejavia hneď. …a posledné obdobie je naozaj dosť ťažké (asi pre všetkých) a ja sa teraz musím častejšie dvíhať “hore”, ale zatiaľ sa mi to darí.

Ako by si mi predstavil váš projekt HendiKup? 

Pomôžem si našim sloganom:  „ĽUDÍ SO ZDRAVOTNÝM ZNEVÝHODNENÍM NEREPREZENTUJE ICH „HENDIKEP“, ALE TO, AKÝMI SÚ A ČO DOKÁŽU.“  

HendiKup je silná komunita, filozofia, platforma, e-shop, v ktorom pomáhame umelcom a výrobcom so zdravotným znevýhodnením svojou asistenciou pri predaji a odstraňovaní bariér v sociálnom mikro-podnikaní. Rozmýšľali sme, ako podporiť šikovných drobných výrobcov so zdravotným znevýhodnením, ktorí z rôznych dôvodov nemôžu, alebo nevedia predávať svoje výrobky. Zistili sme, že mnohí vytvárajú krásne a hodnotné diela, no veľa z nich ich vyrába len tak pre svoju potrebu a ich tvorbu pozná iba malý okruh priateľov a známych. Toto sme sa rozhodli zmeniť.

Prečo by sme mali nakupovať cez váš portál HendiKup?

Pretože je to správne. Pretože úcta by nemala byť len k hodnote (výrobku), ale aj k človeku – k tvorcovi – umelcovi, ktorý ho vyrobil. Úcta k jeho námahe, energii a času, ktorý nad svojím dielom strávil. My to voláme – DUŠA JEHO TVORBY. Nepredávame veci ale význam. Nereprezentujeme sa svojím “hendikepom”, ale svojím cítením, príbehom, vášňou, snahou, talentom. Nie je to “Hand in the Cap”, je to HendiKup!

V HendiKupe momentalne zažívame boom nových výrobcov, a tu ma hreje naozaj dobrý pocit, že je to taká tá poctivá práca, tvorba, vyrobená pre radosť.   

Sám si kreativcom, umelcom, čo Ťa inšpiruje pri tvorbe Tvojich tričiek?

Ak by som povedal, že sa inšpirujem životom bez rozmyslu, tak by asi polovica nápadov na tričkách nebola nositeľná 🙂  Keďže mám rád inteligentný humor a aj inteligentný dizajn, čakám na vhodnú príležitosť, na správnu chvíľu, čo život prinesie. A potom to nechám v sebe kreatívne odležať, dozrieť. Keď tá správna chvíľa príde, dám to von a vpíšem do trička.  Nesmie to byť teda prvoplánové, a verím, že je to v mojej tvorbe aj vidieť. 

K čomu sa ale musím priznať je, že názov #trickaodvozicka, bol práveže veľmi prvoplánový. Ale musím povedať, že funguje dobre. A to mám doslova husiu kožu, keď niekto vysloví „vozíček“. Ja používam a vnucujem slovo – vozík 🙂

Pracuješ nejakým spôsobom aj s mladou generáciou vo svojom živote?

Áno, a popravde najradšej, mladých ľudí mám rád. Vnesú mi vždy energiu do života a aj nastavujú zrkadlo. Dôkazom je pre mňa spíkerstvo, ktoré som pred pandémiou vykonával. Moja téma je bezbariérovosť a diverzity. Veľmi sa mi páči na mladých ľuďoch, že sú takí otvorení a nasávajú informácie ako špongia. 

Opakom sú niektorí dospelí ľudia, od ktorých očakávam, že budú veci dávno chápať a rozumieť mi. Rozumieť nám aj pri bezbariérovosti. No, komunikácia alebo spolupráca je veľakrát ťažká a náročná. Pri tej mládeži je to proste inak. Je to jednoduchšie, úprimnejšie, s takou obojstrannou snahou a skutočným záujmom. 

Poznáme všetci niekoľko vozíčkárov, ktorým sa podaril v živote úspech, pracovný či osobný. Myslíš, že by malo byť ich prirodzenou úlohou podporiť komunitu zdravotne znevýhodnených ľudí? 

Vraví sa, že keď je človek jediný, ktorý môže pomôcť, je to jeho povinnosť. Pred nami je ešte veľa práce v oblasti solidarity, participácie, spolupráce. Myslím si teda, že povinnosťou každého „vozíčkára“ je pomôcť, pokiaľ vie a môže (a samozrejme sa to týka aj bežných ľudí). Veľakrát si vzdychnem, keď niekto poukazuje, že problém má iba ten, koho sa to týka. Že je to vec iba jednotlivca. To však nie je pravda. Svojim konaním, prístupom a pomocou musíme podporiť svoju vlastnú, alebo aj inú komunitu – nielen myslieť iba na seba. Je nás málo s týmto prístupom, a preto sme málo viditeľní. Toto naozaj našej komunite veľmi vyčítam.

Ak by si mal tri možnosti, ktorými by si vylepšil Bratislavu, čo by si urobil?

Moje tri “zlepšováky” nie sú iba pre Bratislavu. Ale pre mesto ako také, pretože je to celý  ekosystém, vzájomne poprepletaný a na seba nadväzujúci. 

Privítal by som tieto zmeny:

Poznáš Mičurin, bol si tam niekedy?

Priznám sa – asi je to aj hanba, keďže som pôvodom Bratislavčan – že až donedávna som ho nepoznal. Neviem, či je to dôsledok toho, že ho ľuďom zámerne nechcú ukázať? Alebo možno ho nepoznám aj kvôli bariérovosti. Veľa priestorov, budov v Bratislave som nenavštívil, lebo sa tam jednoducho fyzicky nedostanem. Je to škoda, pretože tak málo by stačilo, aby sa to zmenilo. Ten Mičurín by som rád spoznal.

Čo by si privítal, aby sa na Mičurine dialo? Čím by sa mal oživiť? 

Takýto veľký a potenciálny priestor, ktorý je tak dlho prázdny, je naozaj “pole neorané”. Za seba, ako človeka, ktorý rozmýšľa v rovine za ľudí so zdravotným postihnutím, by som privítal určite nejaké príjemné, priateľské miesto plného stretnutí bez žiadnej fyzickej  prekážky. Aby Mičurin žil komunitami, kultúrou, zábavou, umením, workshopmi.

Máš nejaké prianie, sen, ktorý by Ťa potešil, ak by sa Ti splnil?

Samozrejme, že mám. A veľmi verím, i dúfam, že sa mi splní. Môj sen je mať priestor plný kreativity, komunít, edukácie, a ako bonus by mohol byť v príjemnom prostredí. Priestor by dal HendiKupu jasnejší tvar a lepšiu viditeľnosť. 

V tomto kreatívnom priestore, umiestnený niekde v centre Bratislavy, si viem živo predstaviť práve prebiehajúci workshop pre deti na prízemí, kde s nimi napríklad nevidiaca keramikárka tvorí malé dielka a pritom sa môžu „dotknút“ jej príbehu a múdrosti. Viem si takto predstaviť nášho rezbára na vozíku, nepočujúceho fotografa…a v podstate každého, koho máme v HendiKupe. Teším sa tu aj na premietanie filmu, na ktorý si odbehnem zo svojej kancelárie, keď dorobím papierovačky a pridám sa k mojej rodine, k môjmu synovi, ktorý sa tam v tom kreatívnom priestore hrá 🙂 

Budem šťastný a vďačný, keď sa budem môcť s niekým pracovne stretnúť v prostredí bez kompromisov, ruchov a hlavne bariér. A keď tento priestor bude ozdobený, nadizajnovaný vystavenou umeleckou tvorbou – obrazmi po stenách, sochami, drevenými dekoráciami – tvorbou našich umelcov z HendiKupu, bude to úžasné. Tento priestor by mohol byť ľudský, zábavný, kreatívny, edukatívny, ale aj podporný. To znamená, že by v ňom čas trávili ľudia, ktorí by si vedeli vzájomne pomáhať, komunikovať, radovať sa a aj sa podporiť. Toto je môj sen 🙂  

PRODUKTY ŠIKOVNÝCH UMELCOV Z HENDIKUPU