Učila deti Mičurina

Kým dnešní obyvatelia hradného kopca vnímajú ikonickú stavbu Ekoiuventy / Mičurina v štýle socialistického realizmu už len ako odraz na vodnej hladine priľahlého bazéna, alebo o nej ani netušia, nebolo to tak vždy. Mičurin zažil aj svoje slávne časy v druhej polovici 20. storočia. 

V 50-tych rokoch – v čase svojho vzniku – bol Mičurin druhým hlavným stanom mládežníckych aktivít v Bratislave hneď po Pionierskom dome (dnešný Prezidentský palác na Hodžovom námestí). V tom období sa Mičurin nachádzal na periférii mesta, pretože okolie Búdkovej ulice bolo vtedy takmer neobývané, cestu hore hradným kopcom postavili až koncom 50-tych rokov, kedy sa staval aj Slavín. Už vtedy bolo ale na Mičurine čosi zvláštne, čo priťahovalo a motivovalo ľudí k návratu, tráviť tam čas. 

O tom, ako vtedy nový Dom mládeže žil, čo sa v ňom dialo, a ako to vyzeralo v jeho úplných začiatkoch, nám porozprávala Kveta Dašková, redaktorka, grafická dizajnérka, spisovateľka, a tiež jedna z prvých vedúcich, ktorá na Mičurine viedla prírodovedný krúžok pre deti. 

Ako ste sa dostali k práci na Mičurine? 

Študovala som na pedagogickom gymnáziu a tam som stretla pána Koštiala. On bol vedúcim mičurinskych krúžkov o pestovaní plodín, ktoré sa vtedy realizovali aj v Prezidentskom paláci – vtedy sa nazýval Pioniersky dom. V tom čase v ňom nebol prezident, ale skleníky, vonku aj vo vnútri.

Pán Košťál prišiel s tým, že hľadajú učiteľa práve na tento typ krúžkov pre deti, to bolo okolo roku 1954 alebo 1955. Prázdniny som si ešte užila, ale koncom leta som už nastúpila do Pionierskeho domu. Mičurin sa vtedy ešte len staval. Rok sme boli dole v meste, ale postupne sme začali chodiť aj hore na kopec, zakladali park, sadili a postupne zvelaďovali areál Mičurina. 

Ako vôbec vznikla myšlienka stavať Mičurin? 

Kto presne s tou myšlienkou prišiel, to vám neviem povedať, ale jej veľkým podporovateľom bol riaditeľ Pionierskeho domu Jozef Ivanič. V mojich spomienkach bol on motorom celého Mičurina. 

Bol robotnícky káder, ale bol inteligentný. Robil na krajskom výbore na vysokom poste, ale bol nadšenec. Aj do návrhu architektúry budovy veľa vstupoval. Viete –  ten Akropolis na priečelí budovy –  to bol jeho nápad. Celý projekt Mičurina vtedy stál 4 milióny, a to boli na tú dobu veľké peniaze. Aj s myšlienkou vybudovať amfiteáter prišiel, myslím pán Ivanič. 

Ako to vyzeralo v začiatkoch fungovania nového Domu mládeže? 

Viete, to boli úplne iné časy, ako dnes. Boli sme skôr ako občianske združenie, než ako zamestnanci. Treba si uvedomiť, že v tom čase sme nemali víkendy, ako dnes – mali sme len nedeľu. A my sme každú nedeľu robili na Mičurine podujatia pre deti. Chodili tam často, aj s rodičmi. Ja som napríklad často robila moderátorku, každý z nás si našiel to svoje. 

Vždy začiatkom roka sme chodili po školách a robili nábory do krúžkov. Do technického sa deti hlásili, šikovné ruky mali úspech. Ale do tých mičurinských, pestovateľských, tam nikto nechcel. 

Tak som povedala: „viete čo, nazvime to prírodovedné“. Zafungovalo to, decká začali chodiť. 

Ako vtedy vyzeral hradný kopec? 

Bolo to celkom iné, ako dnes. V podstate na mieste dnešnej Búdkovej ulice sa končilo mesto. Vtedy tam ešte nechodili trolejbusy. Iba jeden a ten stál na mieste ako je dnešný Albrecht (hotel), kde bola škola.Tam sme chodili na obedy do družiny, bola tam domáca strava. Cesta bola v hroznom stave a veľa domov tam vtedy nebolo. 

Ako vnímate celý projekt Mičurin? 

Bol to komunistický projekt, Pionierske domy vznikali podľa sovietskeho vzoru. Boli tam krúžky od výmyslu sveta – chovateľské, pestovateľské, prírodovedné, akvaristické, ale aj tie technické. 

Zaujímavé bolo, že sa z Mičurina rozvinuli celkom zaujímaví ľudia. Okrem iného napríklad Mikuláš Lisický, ktorý učil na Prírodovedeckej fakulte ekologickú zoológiu a napísal množstvo zaujímavých populárno-náučných kníh, alebo Milan Labuda, ktorý sa stal šéfom Zoologického ústavu SAV. Aj ku mne chodil 4 roky do prírodovedného krúžku. Alebo Gejza Blaas, ten chodil ku kolegovi na krúžok a neskôr sa stal riaditeľom Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva. 

Bolo skvelé aj to, že všetky deti mali na krúžku k dispozícii mikroskop. 10 detí v krúžku malo 10 mikroskopov. Technické vybavenie bolo výborné na vysokej úrovni.    

Aká bola filozofia Mičurina – vtedajšieho Domova mládeže? 

Poskytnúť deťom priestor. Myslím, že svoje zohral aj fakt, že sa zrazu matky detí zamestnali, takže nemali toľko času na výchovu, ako dovtedy. Vznikla teda potreba zamestnať deti, ideálne zmysluplným spôsobom. 

Nehovorím, že to bol jediný dôvod, ale myslím, že mohol zohrať významnú úlohu. A keďže tí, čo to mali v rukách chceli, aby to malo hlavu a pätu, vytvorili pre deti krúžky. A neboli len technické – boli aj umelecké. Bola tam tanečná, spevácky, dramatický a čitateľský, výtvarný krúžok. A tieto záujmové aktivity často viedli naozaj špičky vo svojom odbore.