Zuzana Stanová je aktívny človek, ktorý žije udržateľne, vedome a spoluvytvára životný priestor tak, aby bol pre všetky živé tvory nielen funkčný, tvorivý a hodnotovo orientovaný, ale aj inšpiratívny, dizajnový a pekný.
Zuzana Stanová je zväčša tam, kde sa deje dobro. Na tejto dobrodružnej, zmysluplnej, často i náročnej ceste, jej pomáhajú bohaté skúsenosti z oblasti práva, aktivizmu, architektúry, ale aj z prostredia kreatívnych projektov Novej Cvernovky, Zvieracieho ombudsmana a najnovšie aj Revitalizácie Prüger-Wallnerovej záhrady.
Proces záchrany Prüger-Wallnerovej záhrady nebola prechádzka pomyselnou “ružovou záhradou”, ale na jej konci je stále to svetlo nádeje, že tento krásny, hodnotný, zelený priestor v centre Starého mesta Bratislavy bude slúžiť všetkým generáciám na oddych, kultúru, tvorbu nových priateľstiev, zážitkov, i na podporu vzťahu ľudí k svojmu mestu.
Prügerka dlho chátrala a paradoxne (až neuveriteľne) sa dostala do povedomia ľudí iba pred 10 rokmi, keď chcel cyperský veľvyslanec niekde vysadiť 100 borovíc. Prečo si myslíš, že Prügerova záhrada bola tak dlho spustnutá a neprípustná ľuďom?
Úprimne, už sa k tomu ani nechcem veľmi vracať. Je to dlhý príbeh, ktorý nikdy celkom neodkryjeme. Mám informácie, že štát/mesto tam chcelo už za socializmu stavať nájomné bývanie, ale s ohľadom na výskyt mokradí na danom mieste sa ukázal pozemok ako hydrogeologicky nevhodný na výstavbu. Neskôr sa dumalo ako ďalej. V tých časoch ale chýbali peniaze na školy či škôlky, tak táto problematika nebola priorita a odložilo sa to na neskôr.
Čo sa muselo všetko stať, že mesto dalo tejto záhrade šancu na nový život? Spôsobilo to odhodlanie jedného človeka, že sa záhrada zachránila?
Nechcela by som to takto “personifikovať” iba na seba. Myšlienka oživenia “Prügerky” ma samozrejme veľmi oslovila, ale získala si v tom čase aj vtedajšiu starostku Starého Mesta, náš tím okolo nej a aj partnerov (FA STU, dobrovoľnícke organizácie – najmä Národný trust, reklamná agentúra HeAds – môžeš sem organizácie ešte dopísať všetky) s ktorými sme projekt rozbehli.
Bolo to veľmi pekné obdobie. Ale potom prišli komunálne voľby a všetko padlo. Všetci sa nejako rozpŕchli do svojich nových pôsobísk, ale ja som sa tej našej pôvodnej myšlienky už nedokázala vzdať. Z materských dovoleniek som opakovane vypisovala kompetentným, rokovala, snažila som sa udržať pri živote partnerskú štruktúru.
V istý čas projekt záchrany Prűgerky vyzeral beznádejne, či už pre súdny spor, nezáujem a nečinnosť kompetentných. Bolo to pre mňa naozaj frustrujúce.
Situácia sa ale rozjasnila, pozitívne zmenila, keď vyhral primátorské voľby Matúš Vallo, s ktorým som opakovane spolupracovala už počas môjho pôsobiska na Starom Meste. Povedala som si, že teraz je ten správny. Teraz alebo nikdy.
Bola som presvedčená, že ak bude mať niekto odvahu sprístupniť záhradu napriek prebiehajúcemu súdnemu sporu, tak to bude práve Matúš Vallo. Taktiež musím spomenúť, že na projekte v tom čase s nami spolupracovala aj terajšia starostka Starého mesta Zuzana Aufrichtová, ktorá pôsobila na Fakulte architektúry STU. Bola odborným garantom projektu.
S týmito novými okolnosťami sa v projekte ocitli dvaja odborníci a nadšenci projektu – dvaja dôležití ľudia – primátor a starostka. To bola jedinečná šanca, ktorá sa už za krátky čas premenila na nádejnú realitu a akčné kroky.
Narazila si pri riešení revitalizácie záhrady na cielený odpor či tlak, alebo si mala vo svojej práci slobodu?
Skôr by som to nazvala prekážky ako odpor. V minulom volebnom období som narážala na neochotu, nezáujem, spochybňovanie projektu a spoločenskej objednávky na neho. Chápem, že každý volený zástupca má svoje priority, svoje videnie situácie, no v konečnom dôsledku to všetko posúdia vždy voliči. Ja sa v tomto smere na nikoho nehnevám.
V samotnej realizačnej fáze nám mesto aj mestská časť dali slobodu. Bola cítiť – a stále aj je – dôvera v náš tím, náš prístup, i odbornosť. Že projekt dokážeme zrealizovať najrýchlejšie a najefektívnejšie, za čo som vďačná.
Čo sa v záhrade podarilo zachrániť, uchovať zo starých pôvodných prvkov, a aké nové prvky boli doplnené?
Zachránili sme všetko pôvodné, od stromov až po stavebné prvky ako balustrády, schodiská, starý domček, skleníky.
Doplnené boli oplotenie, chodníky, hracie a športové prvky, prírodné lavičky, cyklostojany, koše, ale aj drobná prístavba domčeka. Určite spomeniem aj dobudovanie veľkej lávky cez mokraď, akési bludisko, kde sa už dnes môžu deti do sýtosti naháňať bez toho, aby skončili vo vode či blate. Časom ešte pribudne pri domčeku letná čitáreň a veríme, že sa nám v spolupráci s Bratislavským bábkovým divadlom podarí postaviť aj maličké pódium pre divadelné predstavenia pre deti.
Ako si bude môcť záhradu užívať aj mladá generácia? Mysleli ste pri jej novom dizajnovaní aj na mládež, aby aj ona dostala priestor pre svoj rozvoj, rast, trávenie voľného času?
Čo sa týka mladých ľudí, tak boli to práve študenti, ktorí tvorili pred 8 rokmi pôvodný architektonický návrh pod vedením krajinnej architektky Tamary Reháčkovej. Verejnosť mala príležitosť v celomestskej kampani navrhnúť, aké funkcie by v záhrade chcela mať. Hlasovalo sa o tom aj na rôznych podujatiach, na TEDx Bratislava, alebo na Ekotopfilme.
Záhrada je multigeneračná, čo je aj vidieť pri každej návšteve. Má pobytové zákutia, kde koexistujú deti, mládežníci, seniori, športovci. Každý má svoj priestor na pobyt a navzájom sa teda nerušia. Často tu vídavame na lavičkách aj páry zaľúbených seniorov či tínedžerov. Je úžasné, všetko to pozorovať.
V záhrade tak nájdete spomenuté zákutia pre zamilovaných, piknikové lúky. Priestor pre mladých bude aj v domčeku, knižnica, čitáreň, priestor na štúdium.
A najkrajší zážitok v záhrade som mala krátko po otvorení, keď som videla “piknikovať” na deke na lúčke dva tínedžerské páry. Boli vyfintení v štýle 30-tych rokov a mali prehrávač, z ktorého hrali tóny jazzu, swingu, bossa nova. Nevedela som sa na nich vynadívať.
Zuzka, v neďalekom okolí Prüger-Wallnerovej záhrady sa nachádza aj Mičurin – ďalší verejný priestor v tejto lokalite, ktorý kedysi slúžil mladej generácii a aj verejnosti. Poznáš toto miesto a jeho príbeh?
Samozrejme, poznám ho. Areál Ekoiuventy – medzi ľuďmi nazývaný Mičurin – je bratislavský fenomén. Chodili sme sa tam kúpať snáď všetci.
Evidujem už 10 rokov problém s dostupnosťou areálu pre verejnosť a rôzne právne problémy s ním spojené. Aj keď sa v týchto komunálnych a právnych “vodách” orientujem za všetky tie roky pomerne dobre, situácia s Mičurinom je pre mňa stále veľmi neprehľadná. Neviem sa v nej zorientovať, kde a kedy nastal problém, a ako ho aktuálne riešiť.
Celá tá situácia nasvedčuje skôr pôsobeniu rôznych, výsostne súkromných záujmov. Niekomu táto neprehľadnosť zväčša vyhovuje a často ju aj pestuje, živý. V neprehľadnej situácii za sťaženej verejnej kontroly sa ľahko dosahujú také právne následky, ktoré bývajú vo výsledku nezvratné – žiaľ v neprospech verejnosti.
Čo by si si priala, aby sa nové na Mičurine dialo, čím by sa mal oživiť?
Priala by som si, aby sa obnovili jeho verejné funkcie a pribudli aj nové funkcie v participácii s verejnosťou. Prípadne aj ako výsledok architektonickej súťaže.
Bolo by hodnotné a zaujímavé, aby sa susediace verejné plochy – Korzo Horský park (Horský park, Prügerka, Kalvária), Slavín a Mičurin funkčne aj komunikačne prepojili v jeden ekosystém, ďalšie zelené pľúca Bratislavy. Keď ich budeme vnímať ako celok, budú aj lepšie chránené pred nekalými úmyslami.