“Po ovocinárovi Mičurinovi nám ostali bez akéhokoľvek odborného vzdelania stovky nových odrôd ovocných a okrasných drevín.“
Stanica mladých prírodovedcov I.V.Mičurina bola prvým komplexným centrom prírodovedných záujmových krúžkov socialistickej pionierskej mládeže na Slovensku. Okrem hlavnej budovy majestátne umiestnenej na terase hradného kopca Bratislavy, patrili do areálu aj chovateľské objekty, stajne, amfiteáter, bazén, obrovská záhrada a rady skleníkov.
Budova s areálom bola teda Stanicou mladých prírodovedcov I.V.Mičurina, potom ju nazývali Dom mládeže, a napokon dostala nový názov Ekoiuventa. Medzi ľuďmi, ktorí poznajú toto unikátne miesto ešte z jej čias minulých, ju nenazývajú nijako inak ako Mičurin. Že pramení označenie budovy a areálu práve po Ivanovi Mičurinovi, pozná už asi iba staršia generácia, a tí ľudia, ktorí s ňou boli nejako v spojení.
MIČURIN – RUSKÝ ŠĽACHTITEĽ A OVOCINÁR
Ivan Vladimirovič Mičurin bol legendárny ruský šľachtiteľ a ovocinár, ktorý sa narodil pred 160 rokmi v cárskom Rusku v rodine drobného šľachtica. Jeho otec mal menší sad, ktorý chlapca od mala veľmi priťahoval.
Mladý Mičurin kvôli neľahkej rodinnej situácii nedoštudoval ani gymnázium a zamestnal sa na železnici. Všetok svoj voľný čas venoval práci so stromami, ktorú považoval za zmysel svojho života. Založil si preto vlastný sad s mnohými súbormi rastlín, najmä ovocných stromov a s fanatickým zanietením sa pustil do ich kríženia.
Mičurina motivovala túžba a vízia, aby v chladných, stredných pásmach Ruska mohli rásť aj také stromy, ktoré majú šťavnaté plody ako na juhu v slnečných sadoch.
Najprv svoje rastliny otužoval, aklimatizoval južné odrody v chladnejších pásmach, potom ich začal krížiť. Krížením sa Mičurinovi podarilo južné odrody ovocia posunúť o stovky kilometrov na sever, kde predtým nedokázali prežiť. Najznámejšie jeho vyšľachtené odrody sú hruška a jabloň, ale krížil aj višňu s čremchou, marhuľu so slivkou či jarabinu s hlohom. Vyšľachtil napríklad aj takú hrušku, ktorá vydržala mrazy až mínus 36 stupňov Celzia.
V súvislosti na šľachtiteľské úspechy Ivana Mičurina sa dostal do hľadáčikov cára aj boľševikov. Tí mu dali priestor na jeho pokusy, ale nijako ho nepodporovali. Mičurin mal natoľko uzavretú povahu, že údajne politické zázemie i situáciu ani nesledoval. Žil iba vo svojom vlastnom vnútornom svete so svojimi rastlinami a stromami.
ČO OSTALO PO MIČURINOVI
Mičurinova teória je, že „nič nie je dané geneticky“. Živé organizmy môžu byť „pretvorené“, pokiaľ je genotyp vystavený vonkajšiemu vplyvu.
Po Ivanovi nám tu okrem vyšľachtených ovocných stromov ostala ešte jedna významná pamiatka. A to je tá národná, kultúrna, slovenská – Ekoiuventa – Mičurin. Jej pôvodný zámer bol dávať mladej generácii zmysluplné trávenie času, učiť sa nové veci, pestovať, sadiť, spoznávať pestrý a múdry svet prírody.
Skutočnosťou ale ostáva, že práve bývalý politický režim, ktorý vládol na Slovensku do konca 90-tych rokov, vytvoril priestor a stavbu Mičurina. Či už bol jeho samotný názov alebo zámer vybudovania tohto miesta idealistický, zameraný na „šľachtenie“ mládeže do konkrétnej „odrody“, na tom dnes už nezáleží.
NOVÝ ŽIVOT NA MIČURINE
Prepísať históriu, názov či existenciu Mičurina môžeme novým uvedomením, prístupom a novou šancou, ktorou nebudeme prepisovať unikátnosť a jedinečnosť našich detí. Ale urobíme iba potrebné, významné a nevyhnutné kroky k tomu, aby sme uznali naše deti za to najdôležitejšie, čo máme a dali im našimi činmi priestor pre ich kreativitu, zvedavosť, slobodu a túžbu po poznaní. Ideálne na hradnom kopci, s výhľadom na mesto, na Mičurine, ktorý tu už roky na mladú generáciu čaká.
